Banská ťažobná činnosť tu na začiatku 20. storočia stagnovala. Spočívala už len z doťažby zbytkových zásob zlato-strieborných a dobývania chudobných medeno-strieborných rúd z Východnej žily. Definitívne bola ukončená v roku 1950. S menšími, či väčšími prestávkami sa tu teda pracovalo viac ako 700 rokov. Dňa 12. III. 1555 tu bol na zameranie chotára použitý kompas. Je to prvý zápis jeho využitia v oblasti Banskej Štiavnice. V roku 1751 baňu navštívil František Štefan Lotrinský, manžel Márie Terézie, a v roku 1764 tiež ich synovia, korunní princovia a neskorší panovníci Rakúskej monarchie Jozef II. a Leopold. Za dlhé obdobie činnosti bane tu pracovalo viacero súkromných ťažiarskych spoločností. Neskôr sa majetkovo na bani podieľalo aj mesto Banská Štiavnica, len v závere patrila štátu. Baňa Starovšechsvätých mala 8 obzorov. Z povrchu ju otvárali hlavné horizontálne diela: Horná štôlňa, Prostredná štôlňa, Hodrušská dedičná štôlňa. Vertikálne, až po úroveň Voznickej dedičnej štôlne, baňu otvárala šachta Lill. K nej viedli z povrchu Horná dopravná a Dolná dopravná (Riesen) štôlňa.

Predmetom ťažobnej činnosti tu bola jednak samotná rudná žila Všechsvätých, tektonicky výrazne rozčlenená na viacero samostatných blokov, ktoré mali samostatné názvy: Jozef žila, Východná žila, Erzsinken žila, Wasserbruch žila, Všechsvätých žila, Podložná žila, tiež však viaceré nadložné a podložné žily. Kremitá žilovina obsahovala zlato-striebornú rudu viazanú najmä na minerály argentit, pyrargirit a proustit.

Baňou Starovšchsvätých bola otvorená a dobývaná východná časť ložiska – žily Všechsvätých. Jej západná časť bola dobývaná samostatne baňou Novovšechsvätých, z povrchu otvorenou štôlňami Ignác, Kajetán a Hodrušskou dedičnou štôlňou.